Niekedy sú veci tak jasné, že oslepujú. Už pár dní hľadám odpoveď pre ľudí, ktorí v mene akéhosi nadhľadu odmietajú protestovať. Vraj je to už aj tak len o opozícii. Vraj je to zbytočné. Vraj stačí smútiť doma a modliť sa. Čítať knižky a počúvať jarné vtáčiky.
Ostala som zaskočená, paralyzoval ma ten cynizmus. Priznávam, vošiel do mňa hnev. Skúšala som argumentovať, no nepresvedčila som. Vyvolala som zlobu. Nie že by vo mne nebola. Hučalo mi v ušiach. Až keď bolo po dokonané dielo debatnej skazy som si uvedomila, ako sa všetci mýlime, keď hovoríme o čomkoľvek inom, ako o smrti Jána a Martiny a jej vplyve na jediné, čo nás teraz má trápiť: na slovenskú žurnalistiku.
Nechali sme sa zatiahnuť do politickej hry na vojačikov, na čiernych a bielych, do nejakého čudného, neférového šachu. Strašia nás. Áno, tie verzie blízkej politickej budúcnosti desia aj mňa. Aj ja som sa snažila tvoriť si scenáre, ako to bude a skoro všetky (menej odvážne) boli otrasné. No zahrajme si na chvíľu inú hru, ako tú na politológov.
Zatvorme oči a predstavme si, že sa nič z toho neudialo. Že Ján Kuciak a Martina Kušnírová síce boli zavraždení, no s nami to pohlo tak na dva dni. Nevyšli sme do ulíc, a ak, tak len na jednu pietnu spomienku. Zapálili sme sviečku a vytlačili slzu súcitu do nedeľnej polievky. A tým to zhaslo. Prečítali sme si článok, ktorý Ján nedopísal, pokrčili sme plecami, započúvali sa do jarnej prírody a s povzdychom: "všetko je to aj tak svinstvo" sme sa išli prevetrať a pofotiť snežienky.
Nasledovalo by zopár článkov k téme, ktorým by postupne klesala čítanosť a my by sme si to založili ako ďalšiu kauzu do portfólia. Všetko by teda ostalo pri starom. Tlak verejnosti by maximálne dosiahol formálne odstúpenie Kaliňáka. Možno ani to nie.
A teraz to podstatné. Predstavme si, čo by to tak urobilo so slovenskými investigatívnymi novinármi a novinárkami. Ako by pokračovali vo svojej práci. Nebáli by sa náhodou odteraz až navždy o svoj život? Nenašli by si radšej inú prácu, ktorá by bola menej nebezpečná? Neprestali by písať o témach, ktoré riešil Ján Kuciak? Pre istotu? Možno nie hneď všetci naraz, ale jeden po druhom by sa stiahli do zóny bezpečia. A čo by potom bolo s krajinou, ktorá stratila odvážnych novinárov a novinárky? Ktorá ich nechránila a neochránila? Ako by sa darilo mafii v štáte, kde o nej nikto pod hrozbou násilnej smrti seba aj svojich najdrahších nepíše? Ako si vôbec môžeme myslieť, že by sa situácia Slovenska rapídne, zo dňa na deň nezhoršovala?
Nie, my naozaj nemáme inú možnosť, ako byť v uliciach. To, čo bude nasledovať potom, neviem. Nedokážem politicky taktizovať, ani predvídať volebné výsledky. Ale viem, že ak teraz neobrátime krajinu hore nohami (resp. z hlavy na nohy), tak nemáme šancu. Naši novinári nemajú šancu. Naša krajina bude temnou mafiánskou dierou.
Veď my sa topíme pod ľadovou kryhou a niektorí z nás riešia, či náhodou neprechladneme, keď sa dostaneme z vody. Prechladneme. Dostaneme zápal pľúc. Možno na ten zápal pľúc nakoniec aj tak zomrieme. Ale budeme mať aspoň o niečo lepšiu šancu, ako keď sa nepokúsime o nič.
